Psy slovenského chovateľa slúžia izraelskej, brazílskej a americkej polícii i armáde

„Čo pre mňa znamená pes? To, čo pre ľudí chlieb. Nie preto, že by som ho musel jesť, ale mám ho každý deň…

Neviem si predstaviť, že by som sa ráno zobudil a nemal pri sebe psa, aj keď niekedy mi lezú na nervy,“ vyznáva sa profesionálny chovateľ štvornohých miláčikov Jozef Mravík. Psom sa venuje vyše dvadsať rokov. Jeho odchovanci sú rozlezení po celom svete. Slúžia v americkej armáde a polícii, spokojní sú s nimi brazílski či dokonca izraelskí muži zákona a špeciálnych jednotiek Mosad.

Seržanti:

„Americká polícia vykupuje psy priamo, cena je rôzna, dvetisícpäťsto až štyritisíc dolárov. Psa si vyberie priamo policajt, ktorý je zároveň psovodom. Ak chce drahšieho, doplatí si zo svojho vrecka,“ opisuje systém štyridsiatnik Jozef, žijúci striedavo na rozľahlom ranči v americkom Texase a v Žitavanoch pri Zlatých Moravciach. „Zvie-ra musí mať dokonalé zdravie, vek okolo jedného-dvoch rokov, absolvovaný základný výcvik na vyhľadávanie loptičky. Potom sa špecializuje napríklad na drogy, vyhľadávanie výbušnín, ľudí… Pes, ktorý prejde skúškami, dostáva certifikát a zároveň policajnú hodnosť, titul seržant. To znamená, že ak ho pri akcii niekto zastrelí, páchateľa na súde stíhajú, ako keby zabil policajta. Top pes má aj oficiálny pohreb s čestnými salvami. Pes seržant má na súde aj status svedka, keď napríklad vyhľadá drogy, jeho certifikácia slúži ako nespochybniteľný dôkaz. Policajné psy majú v Štátoch dobrý kredit, píše sa o nich v novinách. Kedy ste naposledy čítali, že náš pes našiel nejaké drogy? Nie policajt, ale pes. Ja si takú správu nepamätám. U nás policajt nie je hrdý na to, že je psovod, skôr je to tak – ty si policajt a tu máš, zavesíme ti na krk ešte psa,“ naráža na problém našich pomocníkov polície Jozef Mravík. Nespochybňuje ich výcvik či kvality, kritizuje skôr systém z čias socializmu. Naša polícia má vlastnú, finančne podvyživenú chovnú stanicu, so súk-romným sektorom nespolupracuje. Policajné ovčiaky sa neumiestňujú v domácnostiach psovodov, ale v kotercoch. Podľa skúseného chovateľa, ktorý je aj medzinárodným rozhodcom pri stodesiatich plemenách, pes žijúci v domácnosti má so svojím pánom o 50 percent lepší kontakt, porozumenie, schopnosť reagovať, ako keď žije v koterci. „Profesionálna životnosť policajného psa je okolo deviatich rokov, v Amerike väčšinou dožívajú v rodinách psovodov. Kde dožívajú naše?“ pýta sa.

Armádne nároky:

Najväčším odberateľom psov na svete je americká armáda. Na rozdiel od polície vojaci kupujú psy iba od vybraných dodávateľov. Do partie vyvolených patrí i Jozef Mravík s manželkou Taunyou. Psy si armáda testuje v San Antoniu. „Tam sa nakupuje pre celú armádu, mariňákov, letectvo, pozemné vojsko. Je tam sedem-sto kotercov. Cena, ako ja hovorím, za zelenáča, je okolo štyritisíc dolárov. Armádne psy musia napríklad perfektne chodiť po dlažbe, mramore, plechu, dreve, musia mať dobrý obranný reflex, nesmú mať reakciu na streľbu a rôzne hluky. Cvičím ich tak, že naplno pustím sústruh, pílu,“ opisuje výcvik chovateľ nemeckých ovčiakov. Izraelčania majú ešte väčšie nároky ako Američania. Testujú ich špecialisti z Mosadu. Pes musí okrem vyhľadávania perfek-tne zvládnuť orientáciu v priestore, vyhľadávanie bez psovoda i vo viacposchodovom dome. A, samozrejme, mal by zvládať zmenu klimatických podmienok.

Rotvajler za sedem miliónov:

„Nie je pravda, že sa narodí šteňa a môžete z neho vychovať čokoľvek. Medzi šies-tym až desiatym mesiacom sa určí po-dľa jeho schopností a reakcií, kam sa bude uberať. Chov nie je len o peniazoch. Vždy ma zaujíma, kam môj pes pôjde, aký bude jeho ďalší osud. Ak nemám na daného človeka dobré referencie, nepredám. Cena? Rôzna. Zvieratá predávame do celého sveta aj cez internet, napríklad do Ameriky sa posielajú záujemcom fotky, videá, röntgenové snímky kĺbov, výsledky vyšetrenia srdca. Prevoz do USA stojí okolo deväťsto dolárov, niekedy si ho majiteľ príde vyzdvihnúť sám, je to individuálne,“ opisuje biznis podnikateľ, ktorý viac ako z predaja psov zarobí na obchode so zvieracími pomôckami a potrebami. Šampiónov, ktorí vyhrávajú svetové súťaže a výstavy, väčšinou nepredáva a necháva si ich vo svojom chovnom programe. Keď dovŕšia vek sedem rokov, dá ich vykastrovať a potom ich podaruje dobrým známym. „Top psy ako také, to je skôr hoby. Drahá záležitosť, podobne ako kone a dostihy. Roky do nich investujete peniaze, čas, energiu, chodíte na súťaže, to všetko si hradíte z vlastného vrecka,“ povzdychne špecialista na ovčiaky, ktorý, paradoxne, dlhé roky choval rotvajlery a dodnes šéfuje slovenskému Klubu chovateľov rotvajlerov. Prečo s nimi sekol? „Náš najväčší úspech bol v roku 1999. S manželkou sme mali najlepšieho rotvajlera sveta, čo sa týka exteriéru. Kúpil som ho ako 13-mesačného v Juhoslávii. Cítil som, že bude šampión. On nás dosť preslávil, vďaka nemu sme sa stali známymi v odborných kruhoch. Absolvoval okolo sto výstav, z toho prehral asi na štyroch. Ako prví cudzinci v histórii sme vyhrali najprestížnejšiu výstavu v Nemecku. Gil bol naša srdcovka, ponúkali nám za neho obrovské peniaze, ale nepredali sme,“ spomína na svojho miláčika Jozef. Suma, ktorú mohli manželia zarobiť, bola aj na skúsených chovateľov astronomická – 160-tisíc dolárov, v prepočte podľa vtedajšieho kurzu vyše sedem miliónov korún. Rotvajler u nich zostal do smrti. „Keď uhynul, manželku to poriadne zobralo. Nemohla sa na rotvajlery ani pozrieť. Mali sme ich ešte asi päť-šesť, darovali sme ich a prešli na iné plemeno.“

Dobrý pocit:

Mravíkovské nemecké ovčiaky sa majú v Žitavanoch ako v bavlnke. Majú vykurované podlahy, vlastnú kúpeľňu, obrovské výbehy a cvičisko. V škaredom počasí si môžu komfortne zašportovať na špeciálnom psom bežiacom páse. Krmivo pre dvadsaťštyri dospelých zvierat stojí 1 600 korún denne. Mesačné náklady na chov a výcvik nevie ich majiteľ vyčísliť. Jeho psy vyhrávajú svetové súťaže a výstavy. O týždeň si pripíšu možno ďalšie úspechy. Na majstrovstvách sveta nemeckých ovčiakov, ktoré sa uskutočnia tento víkend v Bratislave, má Jozef Mravík ako majiteľ nasadených hneď troch favoritov zo stotridsaťjeden registrovaných psích pretekárov. Každý jeho pes má vlastného psovoda, vyhral národné majstrovstvá a bude súťažiť za iný štát – Slovensko, Česko a USA. Mravík je zároveň kapitánom americkej reprezentácie. Prečo nie slovenskej? „Neoslovili ma,“ stručne odpovie človek, s ktorého ovčiakom bude za Spojené štáty pretekať žijúca legenda americkej polície, dvojnásobný majster USA policajných psov Mike Diehl. Čo bude mať ako majiteľ z prípadnej výhry? „Nič, dobrý pocit,“ s úsmevom uzatvára.

autor: LENKA KAPUSTOVÁ